Recenzia tvorby

Akademický sochár Ladislav Gajdoš sa už počas štúdia zúčastňoval kolektívnych výstav VŠVU v Prahe i v Piešťanoch. V roku 1964 sa uskutočnila jedna z prvých výstav abstrakcie u nás S.Filko, L.Gajdoš, A.Minarčík a I.Vychlopen v redakcii Smeny v Bratislave na Dostojevskeho rade. V roku 1967 individuálne vystavoval kresby v Malej galérii Československého spisovateľa v Prahe, v rodnom Sabinove, neskôr aj v zahraničí.

Výtvarné dielo Ladislava Gajdoša sa od počiatku rozvíjalo v širokom rozpätí viacerých tvorivých interesov i aktivít. Dominantná bola sochárska tvorba sústredená na komornú plastiku, reliéf a monumentálne sochárstvo. Trvalou súčasťou najmä ranného diela bola kresba. Neskôr sa venoval aj textilnej tvorbe (gobelín, art-protis). Základná platforma, na ktorej budoval svoj výtvarný program, bola daná jeho citom a schopnosťou modelácie. V modelovaní sa spájali sily expresie, sochárska vášeň, temperament s impresívnym prejavom jemnejších nuánsov modelovania povrchových štruktúr plastík a reliéfov. Sochársky prejav sprevádzala kresba. Spontánna a vizuálna sugestívna najmä v lineárnej štylizácii krajinárskych motívov. Rytmus v kresbe i v plastickom cítení vnášal do tvorby Ladislava Gajdoša prvky vitality a dynamiky. Ich protipólom bola meditatívna poloha diela, viazaná k subjektívnemu prejavu, k psychickým obsahom i zmyslovým pocitom a k abstraktným témam. Dôraz na modeláciu anticipoval taktilný plastický prejav, hmatovú estetiku a kultúru dotykov, ktorá sa v sochárstve prejavuje tým archetypovým – zanechať stopu.

To všetko bolo po emigrácii viac či menej prerušené. Po politických zmenách 1989 hľadá Ladislav Gajdoš opäť svoje miesto v slovenskom sochárstve. Po roku 1995 vytvára nové, rozmerné diela svojskej filozofie a poetiky. Vracia sa do histórie, k Jánošíkovi i k archetypu masky. Jeho sochy sú modelované vo veľkých, prevažne oblých formách a plynúcich, vlniacich sa tvaroch. Ich intenzívny kolorit pôsobí ako signály a vyžaruje z plných objemov sôch. Rozhodujúce je však ich obsahové zameranie, symbolika a myšlienkové podobenstvo. Ladislav Gajdoš svojimi sochami zobrazuje a odráža prvky ľudskej mentality i niečo z našich osudov, niečo z našich cností, charakteru i bezcharakternosti človeka a ľudí doby s prevrátenými kritériami hodnôt. Jeho diela zložité človečenstvo človeka chápu, cítia s nim, ale zároveň ho aj v podobe sochárskej grotesky a groteskna pranierujú. S úsmevom i s trpkým pocitom lesku a biedy človečenstva modeluje Ladislav Gajdoš svoje sochy ako reminiscencie na novú figuráciu i na umenie u nás veľmi skromného public artu. Jeho sochy majú svoj étos, sú výzvou i varovaním pred negatívami v koexistencii spoločenstva ľudí. Hovoria o možných premenách ľudí i javov, o večných a pretvárajúcich rizikách deformácie vzťahov, o obludnosti moci i o bezmocnosti, o obmedzenosti malých i veľkých posadnutých mocou a túžbou manipulovať. Čo priniesli ľuďom a spoločnosti veľké a prázdne gestá a sľuby? Čo sa zmenilo v krehkom charaktere človeka? Čo je nového v doline, v tej našej krajinke (a iných krajinách)? Z hĺbky vekov odpovedá klasik W. Shakespeare: „Nič. Len slová, slová, slová.“ A zo súčasnosti hovorí v Soche čitateľa Ladislav Gajdoš. Sú to aj slová Slováka...

— PhDr. Bohumír Bachratý, CSc., umelecký historik

Zrelosť tvorcu i diela

Nielen knihy majú svoje osudy. Majú ich – niekedy až priveľmi dramatické – aj sochy a ich tvorcovia. Životný príbeh akademického sochára Ladislava Gajdoša si „koleduje“ spolu s dobrým tuctom mien ďalších poškodených a pohanených autorov o zápis do análov Ústavu pamäti národa. Tu by sa mohol naplniť zväzok dokumentácie násilne odstránených a následne zničených výtvarných diel, ktoré neprežili normalizačný ošiaľ, čo zavládol v umeleckých pomeroch s nástupom 70. rokov minulého storočia. Širšia verejnosť nevenovala bohužiaľ v prehodnocovaní nedávnej minulosti náležitú pozornosť tejto smutnej ponižujúcej kapitole slovenskej výtvarnej (ne)kultúry. Likvidácia ideologických odporcov komunistického režimu sa neuskutočňovala len v žalároch, na nútených prácach, v pohraničných zátarasách, či na okrajových zle honorovaných pracovných pozíciach. Zamútené mozgy obmedzených ideologických strážcov namierili represívne mechanizmy aj proti málo poslušným, znepokojujúcim, a či len priveľmi umelecky suverénnym tvorcom. Niekedy ich zdvihnutý prst a následný obrazoborecký ortieľ sa pozorovateľovi javil ako kondičný tréning na strelnici. Pre tvorivého umelca, ktorému sa život a umenie neoddeliteľne prelínajú, boli obrazoborecké, ideologicky motivované hony na čarodejnice ťažkou traumou, púšťaním žilou, v optimálnom prípade vnútornou pohnútkou k prehĺbeniu vlastnej umeleckej slobody. Sochár Ladislav Gajdoš po hraničnej skúsenosti úradne nariadenej likvidácie svojho práve dokončeného diela v modernom areáli košickej železničnej stanice (keramický glazovaný reliéf s neškodným, dekoratívne vyznievajúcim motívom východoslovenských „karičiek“, dotvárajúci interiér staničnej reštaurácie na 1.poschodí) a po ďalších „tlakoch“ opustil rodnú krajinu. Usadil sa v SNR, kde v náročných podmienkach obhájil svoju výtvarnícku existenciu, o.i. vďaka predchádzajúcej umeleckej praxi a technologickým vedomostiam, viažúcim sa k voľnému keramickému sochárstvu (napríklad účasťou na plenérových výstavach Socha piešťanských parkov) a v už zmienenom žánri monumentálne-dekoratívnych realizácií. Sochárov návrat domov po roku 1990 skalili reštitučné komplikácie a pavučina obštrukcií, ktoré ho z pozície navrátivšieho sa emigranta posunuli do polohy migranta vo vlastnej krajine... Ladislav Gajdoš je príslušníkom medzičasom už staršej vrstvy strednej generácie našich sochárov. Sú to autori, ktorých umelecký rukopis vníma umeniamilovná verejnosť prinajmenšom uplynulých dvadsať – tridsať rokov. Meno nášho autora bolo násilne „vygumované“ z domáceho kultúrneho povedomia už koncom 80. rokov uplynulého storočia. V rokoch 1988 a 1989 zorganizovala Záhorská galéria v Senici šnúru štyroch rovnomerných výstav – Sochárska škola Jozefa Kostku – aby kultúrnej verejnosti sprítomnili neopakovateľný fakt zo života jubilujúceho 75-ročného sochára a pedagóga na VŠVU (1949 – 1972). Umelec tu odchoval 50 absolventov sochárstva, z nich sa galérii podarilo zhromaždiť a vystaviť diela od vyše tridsiatich autorov. Hoci medzi vystavujúcimi figurovali aj diela od štyroch predčasne zosnulých umelcov, práce Laca Gajdoša by sme na výstavách boli hľadali márne: byť emigrantom značilo v uplynulom režime – nebyť! (Meno L.Gajdoša sa mihlo

vo výstavnom katalógu v polriadkovom údaji dvakrát: v abecednom zozname mien absolventov a v priebežnom kalendáriu v súvislosti s dátumom ukončenia štúdia – 1965). Pod pojmom „Sochárska škola Jozefa Kostku“ nie je potrebné predstaviť si uniformitu výtvarného názoru majstrových početných odchovancov. Kostkov absolvent záverečnej fázy pedagogického pôsobenia, sochár Marián Huba metaforicky zhrnul jeho prístup nasledovne: „...bol kormidelníkom, ktorý nevnucoval svoj smer, lež meral hĺbku, aby sme sa vyhli plytčinám.“ Gajdošovo umelecké školenie sa uskutočnilo vo významnej vývojovej fáze vymaňovania sa slovenského výtvarného umenia zo závozu vopred vytýčených normatívne-realistických istôt, v naberaní dychu na široko a relatívne slobodne fazetované autorské programy. Boli to ťažiskovo absolventi Kostkovej sochárskej školy, čo postupne nastolili nové poetiky znakovosti, abstrakcie, surrealizujúceho objektu, či tzv. novej figurácie a ďalších prejavov, ako ich prinášal aktuálny výtvarný pohyb. Dedičstvo Kostkových výchovných metód sa premietlo aj do bezprostrednosti používania rôznych materiálov a pokusných technológii, k uvedomovaniu si výrazových posunov, ktoré tieto so sebou nesú ako samozrejmosť. L.Gajdošovi spomedzi známych sochárskych materiálov sa stala dôverne blízkou pálená hlina, obohatená o farebný výraz, sprostredkovaný glazovaním. Vo voľnej, často aj rozmernej keramickej plastike uprednostňoval prístup, keď tektonikou veľkých foriem sa odkláňal od popisného (anatomického) modelovania, sledujúc napätie medzi základným volumenom a plasticky-modelačne upresňujúcim detailom. Jeho predstavový svet bol skôr „karnevalový“, vyhovovala mu rozprávkovo-mýtická rovina vlastných autorských predstáv. Ako viacerým tvorcom z jeho generácie (a z Kostkovej liahne) hrozila mu podozrievavosť zo strany cenzúry, iritujúca mnohovýznamovosťou jeho sochárskych predstáv. Prehlbujúca sa životná skúsenosť, dramatický stret eufórie a trpkosti, vyvolané konfrontáciou života a spoločenskej morálky pred a po zamatovej revolúcii presmerovali autorovu voľnú sochársku tvorbu po návrate domov na pozície u nás doposiaľ neveľmi rozvíjanej výtvarnej grotesky, zasahujúcej neklasickými postupmi až kamsi k polohám trojrozmerného gagu (čo autora prekvapujúco prepája s poetikou jednej časti najmladšej sochárskej generácie). Od roku 1995 vytvoril každoročne jeden rozmerný priestorový objekt – sochu, ktoré dovedna tvoria už viac ako desaťčlenný súbor Slovenské fašiangy. Ako miesto postupného verejného pôsobenia týchto diel vytipoval pešiu zónu mesta Prešova v priebehu konania Kultúrneho leta. Objekty sú realizované v sklolamináte a kolorované vo výraznej farebnosti. Ich tvaroslovná charakteristika sa javí ako prelnutie figurácie s reálnou predmetnosťou banálnych, význam diela dopovedajúcich artefaktov. (Zopár názvov diel z „fašiangového“ cyklu: Slovenský súd a slovenský osud, Slovenská korupcia alebo Chameleóni, Tajuplné Gajdošove vajce). Je radostné konštatovať na záver autorského minimedailónu sochára, že roky dobrovoľne-nedobrovoľnej umeleckej vandrovky rozmnožili zdroj jeho tvorivej energie a neubrali výrazovú silu autorovej voľnej tvorbe, rovnako ako monumentálno-dekoratívnemu prejavu, určenému dotvárať konkrétny architektonický priestor. Hoci v zrelej fáze tvorivého žitia, zachováva si sochár Ladislav Gajdoš charakteristickú hravosť foriem i radostné posolstvo celkového výrazu, podporené citom pre optimistickú farebnosť keramického diela.

— Mgr. Ľuba Belohradská
Začiatok

O mne a mojej tvorbe

Štúdium

  • Škola umeleckého priemyslu Bratislava.
  • Akadémia výtvarných umení v Prahe (Prof. Hladík) a v Bratislave (Prof. Kostka).

Zameranie tvorby

  • Človek a jeho odraz cez komornú plastiku, reliéf a monumentálne sochárstvo (bronz, hliník, keramika, kameň), okrem toho kresba, vitráž a textilná tvorba (gobelín, art-protis).

Podstatné míľniky

  • Rok 1971
    Po zásahu ideologickej komisie KSS pre výtvarné umenie odstránenie veľkoplošného keramického reliéfu „Záhrada snov“ na železničnej stanici v Košiciach a bronzovej sochy „Kresby na dúhe“ v Bratislave Košice — „Záhrada snov“, na železničnej stanici v Košiciach (200cm x 600cm)
  • Rok 1984
    Nútená emigrácia ako vyvrcholenie represálií po zákaze prezentovať sa plastikou „Slovenské fašiangy“ na výstave „Socha piešťanských parkov“
  • Rok 1990
    Pokus o napojenie sa na výtvarné dianie na Slovensku
  • Rok 1995
    Začiatok neskoršej pravidelnej prezentácie monumentálnymi sochami z cyklu „Slovenské fašiangy“ ako logické pokračovanie tvorby pred emigráciou, tentoraz ešte silnejšie ovplyvnené každodenným bojom s realitou môjho osobného života na Slovensku, konkrétne s už osemnásť rokov trvajúcim súdnym bojom o prinavrátenie môjho ateliéru, ktorý mi bol komunistickým režimom skonfiškovaný. Nie je to len boj o ateliér, o dom, je to boj za spravodlivosť, pravdu, proti ľudskej zlobe, závisti i nenávisti, chamtivosti,…
Začiatok